Prvé dni, týždne perfektné. Mohol som si do popisku profilu na Instagrame dať slovo – podnikateľ. Nikto. Nikto v mojom okolí neuskutočňoval rozhodnutia aké som uskutočňoval ja. Vstávanie bez toho plechového nočné sny prerušujúceho tónu. Hmm. Konečne neobklopený ľuďmi s iným pohľadom na svet. Konečne v hre kde tvrdá práca, obetavosť a risk prináša hráčovi najvyššiu odmenu. Vlastné úspory, peniaze od banky, bezpečné uložené na bankovom účte banky ktorá mi ho dala na 12 mesiacov zadarmo. Pri jeho zakladaní pracovníčky zvedavé. V čom tak mladý muž bude podnikať. Keď dostali to, čo chceli a ten mladý muž, podnikateľ im prezradil že bude podnikať so šperkami, povedali mu, že kľudne nech sa k nim do banky niekedy dostaví a ukáže im ich. Nuž, tentokrát bez klamania. Pravda vyslovená i keď nejednalo sa úplne o šperky. Analýza, prieskum odhalili spoločnosť v Spojených Štátoch Amerických ktorá s veľkým úspechom vyrábala, predávala hrebene z nerezovej ocele. Cieľová skupina muži. Samozrejme snaha byť rovnako úspešný ako oni. Len. Len s tým rozdielom, že moje hrebene nebudú vyrábané, predávané v tisíckoch kúskoch. Buď sa zameriaš na masy, alebo klasy. Moje rozhodnutie – klasy. Preto ten materiál, preto to miesto výroby. Striebro. Zlato. Pštrosia koža. Taliansko. V hlave, na papieri presný výpočet koľko kusov. Koľko kusov bude potrebné predať aby som sa zariadil do klubu milionárov. Netrvalo dlho a tie pekné čísla na bankovom účte sa začali pomaly ale isto znižovať. Upadali do postupného bezvedomia. Peniaze za tvorbu webovej stránky. Peniaze za profesionálneho fotografa šperkov v Prahe. Peniaze za registráciu ochrannej známky. Peniaze za ručne robené kožené krabice s logom mojej firmy. Peniaze za zlatý baliaci papier. Človek sa ani nenazdal a väčšina peňazí ležala v skrini. V tieni.
Každú noc zaspávajúci s nádejou, vierou, zajtra. Zajtra je ten deň. Zajtra to príde. Ráno otvárajúci email s nádejou, vierou, dnes. Dnes je ten deň kedy to konečne prišlo.Jedinou vecou čo prišlo, jedinou vecou ktorá prichádzala – email označený ako spam. Podvodníci, reklamné ponuky z firiem. Jedine tí, tí na mňa mysleli. Zbytok akoby nevedel že existuje nejaká firma, produkty Tomáša Vereša. Správne. Všetky peniaze takmer minuté. Minuté na produkt. Marketing, reklama kto by povedal že niečo také je potrebné riešiť. Zabralo to pár mesiacov. Urobiť krok vpred. Netrvalo dlho a po urobení toho kroku vpred veľké mená, magazíny, noviny začali písať o Tomášovi Verešovi a jeho produktoch. Forbes. DUjour. Robb Report. Magazíny, publikácie zamerané na moju cieľovú skupinu „super bohatých jednotlivcov”. Koľko ma to stálo? Nič vlastne jednej redaktorke z Francúzskeho magazínu distribuovaného v prvej triede aeroliniek daný ručne namaľovaný obraz – niečo ako jej portrét namaľovaný šikovnou slovenskou umelkyňou. Namaľovať ho, poslať do Francúzska kuriérom. Jediný náklad. Náklad zo srdca. Ďalší krok, ďalší posun vpred sa mal uskutočniť v Londýne na súkromnom letisku kde udalosť zameraná výhradne na Bohatú klientelu mala hosťovať stánok s mojim menom, mojimi produktami. Zaplatené miesto, stánok a dohodnuté vitríny na výstavbu hrebeňov. Kúpený na mieru ušitý modrý oblek v Bratislave. Deň kedy som si ho prišiel ušiť, vyskúšať nutnosť pozrieť sa na seba samého v zrkadle. Hviezda. Pripadal som si, cítil som sa ako hviezda. Žiaľ, zúčastniť sa tej udalosti mi nebolo dopriate. Doslova som musel prosiť organizátora udalosti o vrátenie peňazí. Áno. Dôvod som priznal na rovinu. Tie peniaze zaplatené za vlastný stánok, boli posledné peniaze mojej firmy. Pochopil to. Nepríjemné, musieť zrušiť niečo, čo malo znamenať posun vpred.
Jednu facku vystriedala druhá facka. Zúfalosť. Neochota vzdať sa. Jednu facku. Preto cesta vlakom do Prahy. Okolnosti v daný deň výzvou. Žalúdočné problémy. Sedenie v preplnenom vlaku, coupé vedľa okna. Náročná cesta. Po vystúpení na železničnej stanici v Prahe kráčanie na námestie. Zastavenie sa pred jedným z najluxusnejších, najdrahších predajní šperkov, hodiniek. Krátka príprava po ktorej nasledoval krok smerom k vchodovým dverám. K dverám ktoré som absolútne nedokázal otvoriť. Až signál zvnútra ich odomkol a moje ruky ich dokázali otvoriť. Po vstupe pozdravenie sa, predstavenie seba a svojich produktov milej mladšej predavačke. Páčili sa jej. Správala sa ku mne s úctou, rešpektom. Napriek značne viditeľnému faktu, nepatrím k bohatým ľuďom, ku klientom ich butiku. Povedala mi, že niečo podobné už videla v Londýne v Harrods, kde v minulosti pracovala. Po chvíle odišla za manažérom a ja som medzitým prezeral vystavené šperky, hodinky. Po pár sekundách prišla predavačka spolu s manažérom. Bez akýkoľvek formalít prešiel rovno na vec. Máte 30 sekúnd aby ste mi povedali prečo by sme mali predávať vaše výrobky. Nezaváhal som. Hneď som odpovedal. Ani on nezaváhal. Stihol som vysloviť asi päť slov. Prerušil ma, odmietol ma, odišiel. Aspoň, že tá predavačka sa zachovala empaticky. Popriala mi veľa šťastia.
Tomáš odišiel z toho miesta so slzami v očiach. Chodníky Prahy zostali nasiaknuté Tomášovi slzami. Aspoň vo vlaku z Prahy v coupé stretnutie s pozoruhodnými ľuďmi. Jeden hudobník z Nitry ktorý sa o mňa zaujímal a ukázal som mu hrebene. A jeden český psychológ, ktorý viedol zaujímavú konverzáciu s hudobníkom. Zlyhal som. Nevybudoval som nič. Stratil som všetko. Roky môjho života. Peniaze banky. Vlastné úspory. Nádej na lepší život. Keď som kráčal do banky v ktorej som si založil podnikateľský účet, modlitby aby som tam nestretol tie pracovníčky ktoré chceli aby som im priniesol ukázať šperky.
Aspoň niečo mi vyšlo. K stretnutiu nedošlo…
Viac na www.tomasveres.sk
Celá debata | RSS tejto debaty