Nuž, stalo sa. Ten ambiciózny mladý muž, plný snov, cieľov padol na samé dno. Dno menom nezamestnaný, evidovaný na Úrade práce. V žilách stále prúdi ten pocit aké to bolo, pozerať, vlastne skôr listovať pracovné ponuky na Profesii. Stovky, tisícky pracovných miest s nástupom ihneď. Žiadna z nich nedávala zmysel. Nevedel som si predstaviť robiť to a to. Raz, jedna profesorka na Strednej škole nám tvrdila: “keď zmaturujete, firmy sa o Vás pobijú”. Milá pani profesorka, neviem ako Vy, ale ja som nezažil žiaden boj, ani len záujem o moju pracovnú silu. Vlastne, keď už čisté zúfalstvo znepríjemňovalo prítomnosť, odhodlanie poslať životopisy. Dodnes čakám na reakciu, odpoveď. Keď jednotlivec je príliš neschopný zamestnať sa, štát mu pomôže. Sotí ho do sveta príležitostí. Príležitostí, kde mesačná odmena sa rovná platu roznášačov letákov. Absolventská prax – vo vyštudovanom obore.
Zo začiatku nič moc. Veď ako inak by sa mohol cítiť ten posadený na stoličku stojacu na okraji kancelárie kde i izbová rastlina v črepníku obdržiavala viac rešpektu, pochvál, pozornosti. Nakoniec, nebolo to až tak zlé. Vlastná proaktivita, pracovitosť sa vyplatila. Ako odmena, rešpekt, zodpovednosť za pridelené úlohy, milé pozdravy. Pocity, som hodnotná ľudská bytosť. Našťastie postoj bojovníka nezmizol z mojej krvi. Životopis odoslaný do ZSSK Cargo. Pozvaný na zdravotnú prehliadku, psychotesty. Oboje úspešne absolvované. Po nich, po pár dňoch, niekoľko týždňové, mesačné školenie v Leopoldove. Znamenalo to deň čo deň skoro ráno vstávať, cestovať, domov sa vracať neskoro. Akoby táto časová obeta, úsilie nestačila. Na konci celého školiaceho procesu záverečná skúška. Na nej to všetko záležalo. Urobíš ju – si prijatý. Neurobíš ju, smola – nie si prijatý. Snaha. Úprimná snaha, túžba, potreba urobiť ju, zvládnuť tú skúšku. Stalo sa to. Skúška úspešne zvládnutá. Uniforma. Pekná, jasná, oranžovo žiarivá. Zostala taká len pár dní. Potom, olej, mastnota napadli jej krásu. Celkom špinavá práca. Občas i náročná. Nie fyzicky. Ale psychicky. Vďaka vlakvedúcim narodeným, vychovaným komunizmom. Nemali príliš pochopenia pre nováčikov. Opäť, krásne obdobie. Miloval som tie skoré rána. Cestovať do práce. Pracovať vonku v noci pod hviezdami. V lete stáť na špici vagónu tlačeného mašinou a užívať si čerstvý vánok na spotenom tele. Miloval som byť v prítomnosti tých ľudí. Ja, najmladší. Malo to svoje čaro. Akoby som pracoval s množstvom starých otcov. Neriešili hlúposti ako rovesníci.
Napriek pracovaniu pre druhých, cieľ byť sám sebe pánom stále živý. Preto ešte počas skúšobnej doby návšteva banky sídliacej na námestí. Sebavedomím pohybom približujúci sa smerom k stolu s pracovníčkou banky. Ihneď vznesená požiadavka o úver. Odpoveď jasná. Jednoduchá a jasná. Otázka či pracujem, kde pracujem a ako dlho tam pracujem. Kto by to povedal, že podmienky na získanie úveru majú tak vysoký štandard. Doslova ma vysmiali. Pár dní smútok, zúfalosť. Neskôr, opätovný pokus o zázrak. Opäť, to isté mesto, to isté námestie. Tento krát však iná banka. Jedna z pracovníčok banky vyzerala ako dvojča Dominiky Cibulkovej. Po milej výzve na stôl predložené doklady, výplatné pásky z čerstvo nadobudnutej práce. Taktiež zaznela otázka, na čo potrebujem tých 10 000 EUR. Na kúpu auta znela moja odpoveď. Áno. Bol som dosť chytrý na to nepovedať pravdu. Ak by počula to, ako tých 10 000 EUR potrebujem na podnikanie, priviedla by dvojča Dominiky Cibulkovej a odpílila ma preč. Žiadosť zaznamenaná, odoslaná. Zostávalo len čakať. O pár dní neskôr telefonát z banky. Eufória. Úver schválený. Síce nie v plnej, požadovanej výške, ale i tak tá suma mala dostatok čísiel na rozbehnutie vlastného podnikania. V banke po podpísaní dokumentov, vydaných niekoľko tisíc eur vložených do malej bielej obálky. Tú obálku, naplnenú množstvom peňazí som držal v pravej ruke kráčajúc mestom až na vzdialené parkovisko k autu. Tá radosť zablokovala zdravý rozum. Čo ak… Čo ak by mi ju nejaký zlodej vytrhol z rúk. Tak či onak, zostali v správnych rukách.
19.1.2016 založená vlastná sročka. Sni zneli tak zreteľne. Preto v práci nepredlžená zmluva na dobu neurčitú. Desiatky, stovky prečítaných kníh. Tvorili jediný výdavok mimo stravu, cestovanie. Prečítal som ich množstvo. Také množstvo, že zlyhať, neuspieť neprichádzalo v úvahu.
Viac na www.tomasveres.sk
Celá debata | RSS tejto debaty