www.tomasveres.sk

Narodený do normálne rodiny. Do rodiny bez nóbl privilégií, no i tak pekné, šťastné detstvo. Oblečený do lacných, nie dobre padnúcich kúskov oblečenia často zdedených po staršom bratovi. Záležalo mi na to? Robilo mi to starosti? Rozhodne nie! Mal som zdravé ruky, nohy, zvedavé srdce, čo mi umožnilo túlať sa, hrať sa, spoznávať… Okolie ma priťahovalo svojou neznámosťou. Okolie ma rešpektovalo, priatelilo sa so mnou.

Ako čas letel ďalej a ďalej, ako moje nohy vstupovali do nových komunít, spoznanie sa s doposiaľ neznámymi jednotlivcami. Jeden z nich, Matúš. Starší odo mňa, narozdiel odo mňa narodený do bohatej rodiny. Luxusné kúsky oblečenia ozdobené logom divokých zvierat na hrudi, pozornosť pútajúce tenisky, šialene rýchla Mazda RX – 7. Všetci sa s ním priatelili, a tí čo sa s ním doposiaľ nepriatelili sa už chceli s ním priateliť. Bol obľúbený, vážený, obdivovaný ako hviezda v Americkom seriály. Chcel som byť ako on. Vyzerať dobre. Mať taký záujem okolia, obdiv ako mal on. Preto to rozhodnutie, snaha urobiť dojem na druhých svojim zovňajškom.

Počas Základnej, Strednej Školy, chodenia na brigádu počas letných prázdnin s mojim bratrancom Martinom. Brigádovali sme u miestneho pestovateľa zeleniny. V staršej bielej dodávke, nás viezol vzadu medzi bedničkami po zrovna nie rovných asfaltových a poľných cestách. Šialená jazda. Skákali sme ako tie uhorky, paradajky v bedničkách. Doviezol nás na role a tam sa naše pracovné úsilie začínalo aj končilo. Uhorky, Paradajky. Papriky. Hrach. Zbierali sme dlhé hodiny. Na konci každého odpracovaného dňa, vytúžená, zaslúžená odmena. Peniaze. Ťažko zarobené peniaze veľmi rýchlo utratené. Na úmysel zaujať, urobiť dojem na druhých. Drahé oblečenie americkej značky nesúcej na hrudi Losa. Tenisky nesúce tri čierne pruhy. Rovnako aj v športe. Drahé kopačky, kúpené často nie len zo svojich vlastných peňazí, ale aj z peňazí rodičov, starých rodičov. Často, starý rodičia, keď som odchádzal od nich darovali mi peniaze s úmyslom odložiť si ich. Namiesto odloženia nákup drahých vecičiek ako napríklad futbalová kožená, značková lopta a mnoho iných zbytočností…

Proste, chcel som vyzerať ako niekto bohatý, ako hviezda. Preto, keď sme išli niekam na nákupy, k doktorom s rodičmi na aute Škoda 120 a v dedine som z diaľky zahliadol známu osobu, priateľov, zohol som sa dole, tváriac, že si zaväzujem šnúrky na teniskách, pričom pravdou bolo, že som sa skrýval pred priateľmi aby nevideli v akom starom, hlučnom aute sa veziem.

Počas Strednej školy, rovnaký záujem, avšak postupom času začal slabnúť. Najprv, kvôli spolužiakom, ktorí mali silný vzťah k módnym kúskom a svoju povrchnosť si precvičovali na spolužiakoch, ktorí nezdieľali rovnaký vzťah k móde.. Nechcel som byť ako oni, nechcel som patriť k tým, vonku dobre oblečeným no vo vnútri so zlým srdcom. Druhá a finálna rana prišla po prečítaní si knihy Bohatý Otec, Chudobný Otec. V nej Robert Kiyosaki písal o niečom pre mňa absolútne neznámom. Človek nemusí pracovať pre peniaze, človek nemusí tvrdo makať pre druhých aby sa mal on sám dobre, človek nemusí šetriť, aby mal peniaze.

Po prečítaní tejto knihy, nákup ďalších a ďalších kníh. Vďaka nim, uvedomenie si, tých pár peňazí v mojom vlastníctve utrácaných za pasíva, za úplne zbytočnosti, za lesk, ktorý mi neprinesie nič trvácne… V tom období, niekdy okolo 17 – 18 roku života, rozhodnutie, stať sa podnikateľom, bohatým, úspešným. Podnikateľom, ktorý vybuduje miliónový biznis. Už viac som neutrácal peniaze na zbytočnosti, za oblečenie, lesk…

Stredná Škola ukončená s veľkými snami, cieľmi, túžbami. Chýbali mi už len peniaze na vlastný biznis. Preto pár dní po ukončení Strednej Školy cesta, dlhá cesta za prácou do Škótska. Mohol som ísť letecky, avšak zvolil som si viac ako 36 hodín dlhú cestu autobusom z Nitry až do malebného miesta neďaleko Dundee ( vzdialené od seba 26 Km ). Áno, letecky by to trvalo pár hodín, avšak cena bola rozhodujúcim faktorom. Rovnako aj na ovocnej Farme v Škótsku. Nakupoval som, pripravoval som si tie najlacnejšie možné jedlá, hlavne špagety s kečupom len aby som ušetril. Práca. Práca. Práca. Nič okrem jedla som nekupoval. Veď prišiel som tam zarobiť na vlastnú firmu, nie prežierať sa, užívať si. Tiež by tento postoj mali aj moje 2 spolubývajúce na karavane…

Pôvodný plán zostať tam pracovať aspoň 6 mesiacov sa neuskutočnil. Nestálo to za to. Poľské, Rumunské kombajny vyrobené z ľudskej kože nemali konkurenciu. Jahody, maliny, čerešne, čučoriedky, trhali ich ako stroje… Po asi 2 mesiacoch návrat domov, chudý, kosť a koža ako by som sa vrátil z koncentračný tábora. Opäť zvolený najlacnejší možný presun. Autobusom z Dundee do Londýna, z Londýna autom ( spolujazda ) domov na Slovensko. Viac ako 17 hodín dlhá jazda bez jedla. Šofér často zastavoval na benzínkach, kupoval si bagety ešte s jednou spolujazdkyňou. Nemohol som. Nemohol som utratiť ťažko zarobené libre za bagety ktoré stáli viac ako 10 EUR.

Po návrate späť domov na Slovensko, úpadok. Topiaci sa na Úrade práce, neskôr absolventská prax. Prezerajúci si stovky, tisíce voľných pracovných miest, žiadne z nich nedávalo zmysel, v žiadnom z nich som sa nevidel. Chcel som byť sám sebe pánom, podnikať… K tomu však bolo potrebné mať nejaké peniaze. Preto odoslané životopisy. Preto zúčastnenie sa pohovoru v ZSSK Cargo. Moja prvá práca. Krásne obdobie. Užíval som si to. No popri tom, 100% zameraný na svoj cieľ. Zarobiť peniaze na vlastnú firmu, dať výpoveď, vybudovať miliónový biznis a po zbytok života robiť čo ma baví, čo chcem, kde chcem…. Žiadne nákupy oblečenia, dovolenky, zábava, nákupy. Výplata zakaždým odložená. Jediné výdavky: strava, cestovanie do a z práce, strecha nad hlavou a knihy. Nič iné. Zatiaľ čo moji spolužiaci si kupovali autá, cestovali po svete, ja som tvrdo pracoval v práci a šetril peniaze na vlastnú firmu. Po pár týždňoch, návšteva banky za účelom úveru. V prvej banke ma doslova vysmiali, v druhej som nepovedal pravdu. Ako dôvod som uviedol nákup auta. Požadoval som 10 000 EUR ( ako FO, nie na firmu ). Po pár dňoch konečne úspech. Banka mi požičala peniaze. Nie celú požadovanú sumu, ale dostatočné množstvo na založenie vlastnej firmy. Založil som si svoju vlastnú spoločnosť ako 21 ročný, po 12 mesiacoch v ZSSK Cargo som nepredĺžil zmluvu na dobu neurčitú a vrhol som sa na podnikanie. Stal som sa svojim vlastným šéfom.

Vlastné peniaze, peniaze banky vložené do vlastného, luxusného produktu. Vytlačil som si tento recept k prvému miliónu:

Veril som, tak silno som veril, že uspejem, že do 1 roka budem bohatý, úspešný a slobodný. Že budem môcť cestovať po svete, voziť sa na drahom, rýchlom aute, nosiť elegantné kúsky oblečenia vyrobeného v Taliansku….

Nuž, nestalo sa. Zlyhal som na plnej čiare. Prišiel som o svoje vlastné úspory, o peniaze banky. Moje sebavedomie, moja sebahodnota, moja túžba, moje sny, zmizli. Zmizli ako moje staré, veselé ja. Uzavrel som sa do seba…. Sklamal som sám seba. Strach chodiť po dedine. Nechcel som stretnúť priateľov, rovesníkov a odpovedať na ich otázky. Kde pracuješ? Kde si bol na dovolenke? S kým chodíš? Kde bývaš? Kúpil si si už auto? Otázky na ktoré som nemal odpovede. V dome rodičov, bez práce, bez peňazí, bez partnerky, bez zážitkov z dovolenky, bez auta. Všetko som vsadil na podnikanie. Veril som, že až keď uspejem, až keď budem bohatý, budem dosť dobrý na to, aby sa nejaká žena o mňa skutočne zaujímala. Vedel som, že až keď uspejem, až keď budem bohatý, budem môcť ísť na dovolenku po ktorej sa vrátim spať do skvelého života. Veď aký zmysel malo ísť na 1 – 2 týždňovú dovolenku na nejaké pekné miesto a vrátiť sa z nej späť do obyčajného života?…

Izolácia, temnota… Ťažké obdobie… Nutnosť opäť pracovať pre druhých. Po čase, opäť túžba podnikať, byť bohatý. Tento krát však s iným cieľom. Nerobiť dojem na druhých, nekupovať si drahé hračky, ale byť sám sebe pánom, riadiť sa svojimi vlastnými pravidlami, mať čas na rodinu, blízkych. Výplata bez utrácania. Strava, strecha nad hlavou, cestovanie do práce a z práce, knihy. Nič iné. Zbytok starostlivo odložený. Popri všetkých prácach pre druhých, šetrenie, odkladanie a pokusy o vybudovanie niečoho čo mi prinesie rýchle peniaze.

Trvalo mi dlho uvedomiť si, že naháňať rýchle peniaze je cesta k pomalej finančnej smrti. Skúšal som mnoho rôznych vecí ako zarobiť, no skutočne som zarobil peniaze až potom ako som robil niečo čo vytváralo hodnotu, pomáhalo druhým ľudom. Tak som zarobil svoje prvé peniaze podnikaním. Nebola to veľká suma, ale moja pomoc pomohla ľudom na ich ceste za veľkými snami ( môj prvý luxusný produkt som dostal do prestížnych magazínov po celom svete a túto skúsenosť som speňažil – pomohol som pár jednotlivcom v zahraničí dostať svoje produkty do magazínov ).

Ostatné pokusy, podnikateľské dobrodružstvá, ktoré zlyhali boli niečím, čo malo obohatiť iba mňa- aké sebecké… Podnikaním som nezbohatol, skôr naopak. Finančné ma to vyžmýkalo no zároveň veľa naučilo. K dnešnému dňu to bude viac ako 14 000 EUR, ktoré som premrhal podnikaním …

Uvedomil som si, zistil som, že nie všetci sa musia stať úspešnými podnikateľmi. Mám svoje kvality, ale tieto kvality, by som vedel uplatniť v inej sfére. Začal som podnikať z nesprávnych dôvodov. Chcel som zarobiť veľké peniaze vďaka čomu by som mohol robiť to čo ma baví. Ale prečo začať robiť niečo čo ma baví až keď budem bohatý? Prečo nezačať robiť to čo ma baví teraz a živiť sa tým?

Nie som milionár. Avšak, vďaka svojej skromnosti, žitiu pod svoje limity, som si dokázal odložiť nejaké drobné. Zmenil som svoj postoj, prehodnotil som svoje ja, svoje okolnosti, svoje podmienky. Už viac nehľadám rýchle cestičky k bohatstvu. Už viac nepodnikám. Nepodnikám, pretože táto stratégia, táto cesta nebola zvolená mnou. Nechal som sa ovplyvniť cudzincami. Možno, v budúcnosti sa to zmení, kto vie… Tak či onak, uvedomujem si hodnotu a privilégium peňazí. Preto cieľ, byť finančné nezávislý stále nažive. Stále sprevádzajúci ma denno denným životom.

Mohol by som si kúpiť Teslu, avšak namiesto toho vlastním akcie Tesly. Mohol by som si kúpiť Iphone od Apple, avšak namiesto toho vlastním akcie Apple.

Nemám vlastné auto ( cestujem vlakom, MHD, požičaným 20 ročným autom ). Nemám šatník plný množstva módnych kúskov s trvanlivosťou pár mesiacov ( kupujem si pár kvalitných kúskov oblečenia, ktoré bežne stoja 100ky EUR avšak vo výpredaji stoja omnoho, omnoho menej a vydržia mi roky ). Nemám najnovší smartfón ( svoj prvý smartfón som si kúpil v roku 2018 ako 24 ročný z Bazosu za 380 EUR, ktorý bol viac ako 2 roky používaný svojim prvým majiteľom. Minulý rok ( 2023 ), po skoro 6 rokoch som si kúpil nový ( použitý ) smartfón opäť z Bazosu za 160 EUR ). Prvý paušál na telefónnom čísle som si nastavil až minulý rok ( 2023 ) aj to kvôli podcastu ( dovtedy to bola vždy SIM karta s dobíjacím kreditom ). Od Strednej Školy som sa nebol strihať v kaderníctve ( mám krátky strih sám sa doma strihám so strojčekom ).

Už nemám potrebu, túžbu robiť dojem na druhých. Rozhodne nie. Už neobdivujem tých, voziacich sa na luxusných autách, tých nosiacich šialené drahé kúsky oblečenia, tých zdieľajúcich fotografie z exotických destinácii. Nechodím do práce preto, aby som zarobené peniaze minul na niečo, čo urobí môj život, mňa na prvý pohľad krajším. Svoje peniaze investujem do niečoho, čo urobí môj život, život blízkych lepším.

Pár rokov som časť svojich peňazí investoval cez robo-poradcov – Finax, Portu, avšak po dôkladnej revízii som usúdil je to strata peňazí, strata času. Za tie roky čo som mal u nich svoje peniaze, zarobili iba oni na poplatkoch zatiaľ čo ja…. Nestálo to zato. Finax účet úplne zrušený. Portu účet ponechaný len na krypto. Peniaze ktoré som mal u týchto dvoch robo-poradcov som investoval na inom mieste. Za necelé 2 týždne od novej investície ( ETF ) na novom mieste sa táto investícia zhodnotila omnoho viac za tých pár dní ako u nich za dlhé roky….

Je celkom zaujímavé a zároveň aj smutné, vidieť mladých ľudí po ukončení Strednej Školy, ako sa hneď vydávajú na cestu s možno nie šťastným koncom. Drahé autá na leasing, úver. Drahé oblečenie, tenisky. Drahé smartfóny, elektronika. Pravidelné stravovanie sa v reštauráciach, Fast Foodoch. Je to tak, navonok to vyzerá pekne. No keď sa človek pozrie hlbšie, pod povrch, zistí opak. Tiež som v mojom okolí zvykol závidieť ako tínedžer tým, voziacich sa na drahých autách – stačilo sa už vtedy pozrieť na hospodárske výsledky ich firiem a človek by zistil, že realita je úplne iná ako vyzerá… Celkom mi to nedáva zmysel. Zaplatiť za auto 20, 30 tisíc EUR a voziť sa na ňom do práce v ktorej ročne zarobím 10, 12, 15 tisíc EUR. Celkom mi to nedáva zmysel. Zaplatiť za smartfón 600, 700, 1000 EUR a používať ho iba na volanie, písanie, občasné fotenie…

Možno, možno budem nútený pracovať do konca života pre niekoho iného, no ak budem robiť to, čo ma baví, bude to pre mňa stále potešením. Nepotrebujem drahé autá, najnovšiu elektroniku, dom/ byť s mramorovou kúpeľnou, dovolenku tri krát do roka. Nepotrebujem. Nepotrebujem byť otrokom komfortu / pohodlia.

Okrem investovania do financií investujem aj sám do seba. Nestravujem sa vo Fast Foodoch ( ani v reštauráciách ), nepijem predražené sladké, sladené nápoje, atď… Rok 2022 mi dal silnú lekciu. Lekciu týkajúcu sa zdravia. Až keď som oň prišiel, zistil som, uvedomil som si akú hodnotu má. Bez zdravia, vitality nie je síl, energie na tvrdú prácu, na dôležité rozhodnutia. Preto, tá starostlivosť o seba.  Som ako stroj. Ak nedoprajem svojmu telu, duši oddych, údržbu, starostlivosť,  pokazím sa a pokazený stroj je k ničomu…

Zhrnutie na záver:
– žijem život pod svoje limity
– neutrácam peniaze za dočasný lesk
– neutrácam peniaze za nekvalitné veci
– uprednostňujem kvalitu pred kvantitou
– značnú časť svojich príjmov investujem ( do aktív bez správcovských poplatkov… )
– investujem do vzdelávania ( knihy ), zdravie ( vitamíny, zdravé suroviny/ jedlo, šport )- nesledujem trendy
– nikomu nezávidím jeho vyšší životný štandard ako mám ja
– neposudzujem ľudí podľa zovňajšku
– premýšľam, rozhodujem sa na základe dlhodobých dopadov, cieľov
– dávam späť – časť svojich príjmov dávam na charitu / podporu ľudí v núdzi

PS: Nastavenie, ktoré som mal počas / pred začatím podnikania ma celkom poznačilo. Začal som odkladať určité veci na ten správny moment, podmienky. Uveril som, presvedčil som sám seba, že až keď budem bohatý, budem dosť dobrý, hodnotný na to aby som mal vlastnú rodinu, aby som sa cítil šťastne, aby som občas aj vypol a nepracoval neustále, aby som si doprial oddych, aby som cestoval po svete, aby som žil v prítomnosti. Pracujem na tom. Liečim za z tejto choroby na ktorú nezaberajú žiadne lieky.