www.tomasveres.sk

Tisícky eur investovaných do papierov ozdobených čiernym atramentom.
Stovky hodín strávených nad stranami nasiaknutými cudzími myšlienkami.

Slovenský jazyk. Český jazyk. Anglický jazyk.
Vždy len jazyk sprostredkujúci fakty, poznatky, vedomosti.

Bola to posadnutosť.

Stovky kníh na poličke. Nebol deň, keď som v ruke nemal knihu.
Rástol som. Alebo som si to aspoň myslel.

Tieto dni sa to zmenilo.

Otvoril som knihu od Baracka Obamu – Zasľúbená zem.
Dostal som sa do polovice druhej kapitoly.
Zatvoril som ju.

Zobral som ďalšiu – Kim Scott, Radikálna otvorenosť.
Rovnaký scenár.

A vtedy som si priznal niečo, čo som dovtedy odmietal vidieť.

Už nemám potrebu zahlcovať mozog skúsenosťami a názormi iných ľudí.
Nie preto, že by som sa uzavrel pred novými obzormi.
Ale preto, že ma už nebaví rásť týmto spôsobom.

Mal som tam stovky kníh o vzťahoch, podnikaní, investovaní.
A potom prišiel rok 2025.

Rok, ktorý ma v oblasti vzťahov zlomil, rozbil a zároveň posunul ďalej, než by to dokázalo 245 kníh o komunikácii a psychológii naukladaných v tichej izbe.

Surová realita vonku.
Skutočné rozhovory. Skutočné chyby. Skutočné rozhodnutia.
Skutočné následky.

To ma posunulo.

Nie atrament.

Preto som predal všetky svoje knihy.

Nie z hnevu.
Nie z pózy.
Nie preto, že by knihy boli zlé.

Ale preto, že pre mňa splnili svoju úlohu.

Odborná literatúra je dvojsečná zbraň.
Môžeme čítať o tom, ako dosiahnuť čokoľvek.
Ale v konečnom dôsledku je to vždy o nás.

Môžem cvičiť presne ako Arnold Schwarzenegger.
Nikdy nebudem Arnold Schwarzenegger.

Môžem čítať odporúčania ľudí, ktorých obdivujem.
Kúpil som si množstvo kníh na základe odporúčaní Joea Rogana.
Niektoré z nich mi nedali nič.

Nie preto, že by boli zlé.
Ale preto, že boli písané pre inú fázu života, než v akej som bol ja.

To isté je s hudbou.
Nepúšťam si smutnú hudbu, keď som šťastný.
Nepočúvam motivačné skladby, keď meditujem.

Všetko má svoj čas.
A všetko má svoj kontext.

Možno som neprerástol knihy.
Možno som prerástol potrebu hľadať odpovede mimo seba.

Dlhé roky som veril, že ďalšia kniha mi dá náskok.
Že ďalšia myšlienka ma posunie.
Že ďalší autor mi otvorí oči.

Dnes viem, že niektoré odpovede sa nedajú prečítať.

Dajú sa len prežiť.

Začínam novú kapitolu.

Kapitolu, ktorá nebude voňať atramentom, ale potom.
Kapitolu, v ktorej budem menej zbierať cudzie príbehy a viac žiť ten vlastný.
Kapitolu, kde budem menej nasávať a viac tvoriť.

Možno sa ku knihám raz vrátim.

Ale už nie ako človek, ktorý v nich hľadá záchranu.
Skôr ako človek, ktorý ich bude písať.

www.tomasveres.sk