www.tomasveres.sk

Ako podnikateľ som sa každý deň prebúdzal so spaľujúcou túžbou a nutkaním otvoriť si e-mail.

Vysoké očakávania. Viera.

Niekto mi napísal niečo dôležité.

Niekto si kúpil môj luxusný produkt.

Každý deň som sa prebúdzal s vierou, že zajtra je ten deň, keď sa môj život zmení.

Ten e-mail. Tá správa. Niečo, čo zo mňa urobí lepšieho, hodnotnejšieho človeka.

Zatiaľ čo som čakal na notifikáciu, ktorá mala silu zmeniť moje vlastné vnímanie hodnoty a šťastia, čas plynul.

Pravda je jednoduchá – ten deň nikdy neprišiel.

Nikdy som neobdržal správu, notifikáciu či e-mail, ktorý by povzniesol moje sebahodnotenie.

Potom prišiel podcast Po živote s Tomášom Verešom. Jeden z mála projektov, do ktorých som sa pustil bez záujmu zarábať peniaze. Iba s čistým úmyslom.

A predsa som zopakoval rovnakú chybu.

Prestal som žiť v prítomnosti a začal som čakať na dni, keď som mal naplánované zverejnenie nových rozhovorov.

Bol štvrtok a v mojom živote sa diali fantastické veci.

A ja som ich vytesnil. Nevnímal. Neprežíval. Moje fyzické telo bolo prítomné. Moja myseľ bola v budúcom pondelku – v predstavách o tom, ako sa môj život zmení. Zverejnenie rozhovoru. A potom sláva, úspech, uznanie.

Keď nastal deň zverejnenia a – ako obvykle – sa vo vonkajšom svete nič zásadné nestalo, stratégiu som zopakoval.

Znova netrpezlivosť. Znova túžba, aby už bol ďalší pondelok.

Týždeň čo týždeň.

Mesiac čo mesiac.

Odmietanie prítomnosti.

Očakávanie budúcnosti.

Budúcnosti, ktorá nikdy neprišla.

Práca. Láska. Vzťahy. Financie.

Mnohé aspekty života prežívané výlučne vo vonkajšom svete.

Bol som presvedčený, že okolnosti tam vonku určujú hodnotu toho, čo je vo mne.

Až donedávna.

Bolesť ma zmenila.

Vyformovala.

Posunula vyššie – emocionálne, intelektuálne, mentálne.

Už viac nehľadám a nečakám na zázraky, ktoré sa majú udiať tam vonku.

Už nie som ako skala bičovaná prílivom na chladnom pobreží.

Nečakám na záchrancov.

Uvedomil som si, že moja hodnota a moje šťastie nie sú určované svetom tam vonku.

Už nehľadám svetlo.

Nestojím na najvyššom vrchu údolia s vierou, že si ma niekto všimne a zachráni.

Už viac nepotrebujem urobiť rozhovor s tou či onou športovou hviezdou, aby som sa cítil hodnotný a šťastný.

Už sa nepotrebujem rozdávať chamtivým a zaslepeným ľuďom len preto, aby som cítil vnútorné naplnenie.

Častejšie hovorím nie.

Častejšie hovorím to, čo si vo svojom vnútri skutočne myslím.

Bez obáv.

Bez strachu z toho, ako zareaguje druhá strana.

Nebojím sa straty.

Nebojím sa kritiky.

Nebojím sa byť sám sebou.

Je to oslobodzujúce.

Tak veľmi oslobodzujúce – a zároveň posilňujúce – prestať hľadať uznanie, hodnotu a hlasy tam vonku, v povrchnom svete plnom hlučných komediantov.

Nevysvetľujem.

Nepresviedčam.

Ešte pred pár mesiacmi by som Žigmunda Pálffyho presviedčal, prosil, lámal.

Dnes už nie.

19.1.2026, hneď po tom, ako som ho pozval na rozhovor a jeho odpoveď znela tak, ako znela, som reagoval jednoducho:

Akceptujem a rešpektujem vaše rozhodnutie. Ďakujem za váš čas a prajem všetko dobré.

Nič viac.

Žiadne presviedčanie.

Žiadne prosenie.

Žiadne žobranie o hodinu jeho času.

Rovnaký prístup uplatňujem vo všetkých oblastiach života.

Nie som ochotný venovať svoj čas, energiu, peniaze ani úsilie veciam, ľuďom a aktivitám, ktoré nemajú návratnosť.

Nie som ochotný naháňať sa za niekým alebo niečím len preto, aby som niekomu dokazoval svoju hodnotu.

Nerezignoval som.

Nevzdal som sa.

Zmenil som sa.

www.tomasveres.sk