www.tomasveres.sk

Môj svet má jasné kontúry.
Sú to riadky v tabuľke, ktoré sa nikdy nemýlia.

Keď jem, nevidím jedlo.
Vidím makroživiny.
Gramy bielkovín. Sacharidy rozpočítané na hodiny. Tuky ako premenné v rovnici.
Telo je projekt. Metabolizmus je systém. Výkon je cieľ.

V práci do seba hltám obed.
Pozerám na hodinky na ľavom zápästí namiesto toho, aby som vnímal chuť, konzistenciu, farbu jedla na lyžici.
Jedlo nie je zážitok. Je to tankovanie.

Keď si líham do postele, nevidím oddych.
Vidím stopky.
Fázy spánku. Percentá regenerácie.
Aj odpočinok je optimalizovaný.

Uprednostním MHD pred autom kvôli pár ušetreným eurám.
Eurám, ktoré o pár dní bezmyšlienkovite miniem na hlúposť, ktorá ma nikam neposunie.

A potom sú dni, keď sadnem do auta a robím presný opak.

Ponáhľam sa.
Pridám plyn, predbieham, tlačím na brzdy neskôr, než by som musel.

Riskujem.

Kvôli pár sekundám.

Sekundám, ktoré si chcem „ušetriť“.

Aby som ich potom investoval do vlastných projektov.
Do vízií. Do plánov. Do budúcnosti, ktorú si predstavujem ako vyšší level seba samého.

Lenže pravda je nepríjemná.

Sekundy, ktoré naháňam na ceste, patria dnešku.
A ja ich bez váhania vymieňam za niečo, čo možno nikdy nepríde.

Riskujem prítomnosť kvôli budúcnosti.
A možno pri tom stratím roky života práve na projektoch, ktorým som tie sekundy obetoval.

Tvárim sa, že je to stratégia.
Možno je to len ďalšia forma úteku.

Každý deň chodím do práce tou istou cestou. Automatizmus.
Mozog beží v tichom výpočte – plány, deadliny, ďalší krok, ďalší level.
Okolo remeselnej pekárne som prešiel tisíckrát.

Nikdy to nebolo nič iné než bod na trase.

A dnes?

Dnes sa niečo zaseklo.
Alebo skôr – niečo sa konečne zaplo.

Zastavil som sa.

Nie kvôli chlebu.
Kvôli vôni.

Ten teplý vzduch nasiaknutý kváskom, maslom a časom.
Na sekundu sa vypli tabuľky.
Stíchli grafy.
Zastavili sa výpočty.

A ja som si uvedomil niečo nepríjemné.

Ja tu často nie som.

Necítim slnečné lúče na špičke nosa.
Nevnímam jemný vánok rannej rosy.
Nevnímam ani teplo jej objatia, ktoré mi pripomína domov.

Nie som tam, keď sa to deje.

Som o krok vpredu.
V ďalšom pláne.
V ďalšom výpočte.

Optimalizujem jedlo.
Optimalizujem výkon.
Optimalizujem čas.
Optimalizujem budúcnosť.

A možno pritom prichádzam o život.

Ten moment pred pekárňou nebol o chlebe.
Bol o tom, že som na chvíľu vystúpil z vlastného kódu.

Nebolo to dramatické.
Bol to len nádych.

Ale po dlhom čase nebol meraný.

Zajtra pôjdem okolo tej pekárne znova.

Možno si zapnem autopilota.
Možno uvidím len ďalšiu premennú.

Ale dnes viem jednu vec:

Výkon sa dá optimalizovať.
Čas sa dá manažovať.
Systém sa dá nastaviť.

Život sa musí zažiť.

A ten sa do tabuľky nezmestí.

www.tomasveres.sk