www.tomasveres.sk

Dokázal som to.

Všetky tie prebdené noci strávené v svetle modrej obrazovky.
Všetky tie víkendy prežité v izolácii a tichu.

Oplatilo sa to. Splnil som jeden z mnohých cieľov.

Stal som sa rečníkom na podujatí TED Talks.

Dostal som príležitosť podeliť sa o svoje skúsenosti a myšlienky.
Získal som ich krvou, potom a slzami. Žiadne teórie. Žiadne domnienky. Iba surové, prežité momenty.

Klamem.

Nestal som sa rečníkom na TED Talks. Aspoň zatiaľ nie.

Tak ako moje predstavy osemnásťročného ja, ako stojím na pódiu a preberám si ocenenie Forbes 30 pod 30.

Ani to sa mi nepodarilo.

Napriek tomu som si napísal text na reč, ktorú som mal predniesť pred publikom.
V hlave som ju už tisíckrát povedal. Všetko bolo pripravené.

Len sa to nikdy nestalo.

A už ani nestane.

No uvedomil som si jednu vec:

Nemusím čakať, kým ma pozvú.
Nemusím v sebe ukrývať to, čo sa tlačí na povrch.

A tak to urobím.

Podelím sa o niečo, čo reálne prežívam. Emočne. Fyzicky. Mentálne.

Ako tvorca podcastu Po Živote s Tomášom Verešom som urobil 142 rozhovorov.

Sto štyridsaťdva.

Časť z nich bude ešte len zverejnená.
Niektoré možno nikdy.

Tak či onak, počas tohto dobrodružstva som si uvedomil mnoho vecí.

Príjemných. Menej príjemných.

O čo sa však chcem podeliť, je osobné.

Od malička obdivujem veľké osobnosti, ktoré dokázali niečo výnimočné.

Túžba byť ako oni.
Túžba žiť život, aký žijú oni.

Najskôr závisť. Potom obdiv. Rešpekt.
Neskôr zvedavosť.

Zvedavosť taká silná, že moja myseľ cítila hlad po informáciách.

Túžba vedieť o nich všetko.

Ich obľúbené knihy. Hudbu. Jedlo.
Ich rituály. Ich sny. Ich detské traumy.

Ich majetok. Ich známky v škole. Ich prvé práce.
Ich zlyhania. Ich prvé lásky.

Proste všetko.

Nezaujímal ma povrch.

Chcel som sa dostať do hĺbky. Pod samotný povrch.

Ich motivácie. Ich túžby. Ich obavy.

V mojom podcaste bola vždy hĺbka.
Odhalenie životných príbehov. Začiatkov.

Toho, kým boli predtým, než ich obrazovky ukázali v svetle úspechu.

Dovolím si tvrdiť, že mnohých mojich hostí som poznal hlbšie než ich príbuzní či najlepší priatelia.

A v tom je ten paradox.

Takto to máme mnohí.

Poznáme dokonale životy cudzincov na druhom konci sveta.

Vieme viac o ľuďoch, ktorých teplo objatia sme nikdy necítili na vlastnom chrbte, než o tých, ktorí stoja pri nás celý život.

Zaujímame sa viac o ľudí, ktorí nikdy nepočuli náš hlas, než o tých, ktorí formovali naše činy.

Speváci. Športovci. Umelci. Podnikatelia. Hviezdy šoubiznisu.

Tak vzdialení…

A predsa o nich vieme tak veľa.

A nie sú to len domnienky.

Hovorím za seba.

Sú to fakty.

O Barackovi Obamovi. Andre Agassim. Richardovi Bransonovi. Matthewovi McConaugheym.

O mojich hosťoch v podcaste.

Viem o nich veľa.

Ich prvé lásky. Prvé sklamania. Zlyhania. Prvé práce.

Sny, ktoré snívali ako deti.

Viem, čo ich zlomilo.
Viem, čo ich postavilo späť na nohy.

A potom príde tá najtvrdšia časť.

Smutné.

Je smutné, že viem viac o ľuďoch tam vonku…

Než o ľuďoch v mojom vlastnom kruhu.

Neviem, kým chcela byť moja starká.

Splnilo sa jej to?
Dokázala to?
Ak nie… prečo?

Neviem, ako môj otec požiadal o ruku moju mamu.

Neviem, ako sa cítil po narodení svojho prvého syna.

Cítil radosť?

Alebo ťarchu na ramenách?

Neviem, ako moja mama zvládala tie týždne sama bez prítomnosti otca.

Neviem.

Neviem takmer nič.

Nikdy som sa ich to nepýtal.

Nikdy ma to nezaujímalo.

Prečo?

Lebo som ich nepovažoval za zaujímavých.

Žili a žijú obyčajný život.

Áno, môžem povedať, že sú povrchní.

Že v mojom okolí nemám nikoho hlbokého, s kým by som mohol viesť dlhé rozhovory.

Ale aj keby to tak bolo…

Nie je mojou úlohou urobiť ten prvý krok?

Nie je mojou úlohou položiť otázku, ktorú som nikdy nepoložil?

Ukázať úprimný záujem…

A možno práve tým vytvoriť hĺbku tam, kde som ju celý čas nevidel?

Možno tí „obyčajní“ ľudia nie sú obyčajní.

Možno som len nikdy nepočúval dostatočne pozorne.

Preto nebuďme zaslepení leskom tam v diaľke.

Buďme tu. Teraz.

Pýtajme sa našich zatrpknutých rodičov, zaseknutých v dobe, ktorá ich poznačila.
Pýtajme sa našich osamelých starých mám, ktoré sa v tichu obracajú k Bohu.

Pýtajme sa našich najbližších.

Pýtajme sa tých, ktorí nám dali to, čo dnes máme.

Zaujímajme sa o tých, ktorých berieme ako samozrejmosť.

Lebo raz…

už nebude koho sa pýtať.

Plus, dajme im šancu ukázať, že nie všetko je o hluku a sláve.

Dajme im príležitosť ukázať, že nie všetky čísla sú o ziskoch.

Že niektoré hodnoty sa nedajú zmerať.

Že niektoré príbehy sa nikdy nedostanú na titulky…

a pritom sú tie najdôležitejšie.

Ak dnes nebudeme počúvať tých, ktorí stáli pri nás celý život, zajtra už nebude koho sa pýtať.

www.tomasveres.sk