V minulosti, v pomerne dávnej minulosti zvykol som byť zameraný na svet tam vonku, okolo mňa. Snaha imitovať hlučných, pozornosť kradnúcich jednotlivcov. Snaha robiť dojem na tichých, stratených jednotlivcov blúdiacich na preplnených námestiach. Ochota umlčať svoj vlastný vnútorný hlas za kúsok, čo i len malý kúsok vonkajšej odmeny nazývanej obdiv.
Prebraté, osvojené návyky, slová, pohyby, sny, ciele, správanie s vierou, presvedčením, keď ich budem imitovať, napodobňovať budem ako oni, stanem sa rovnakým ako oni. Nuž, trvalo to istý čas, umlčať ten šum tam vonku a začať počúvať vnútorný hlas vo vnútri mňa. Musel som spomaliť, začať hlboko dýchať, obzrieť sa opačným smerom akým všetci tam hore odporúčali. Oni, hlasno kričali: pozeraj sa pred seba, tam je tvoja budúcnosť, nikdy sa neobzeraj späť, tam leží minulosť, minulosť s ktorou nič nezmôžeš, minulosť nedefinuje tvoju budúcnosť, zabudni na ňu… Nuž, urobil som opak. Obzrel som sa späť, vrátil som sa späť do obdobia, ktoré už dávno pominulo. V minulosti, našiel som svoje rozhodnutia, presvedčenia, založené na klamstve, na cudzej vôli. Vďaka minulosti som si uvedomil, že som si vybral nesprávnu budúcnosť. Urobil som krok vzad, no vďaka tomu som mohol neskôr urobiť krok vpred. Správny krok vpred vo smere určenom mojim vlastným kompasom. Na tejto ceste, naučil som sa o sebe veľa, zistil som o sebe veľa. Uvedomil som si čo chcem, čo nechcem.
Návyky. Niektoré vyformované vlastným rozhodnutím, niektoré prebraté od okolia, niektoré akceptované pod ťarchou temnoty. Tak či onak, sprevádzali ma istý čas na mojej ceste životom. Až keď som si ich uvedomil, identifikoval a analyzoval mohol som urobiť niečo podstatné. Pokračovať v nich, alebo nahradiť ich. Nahradil som ich lepšou, zmysluplnejšou verziou. Tu, zopár negatívnych návykov definujúcich moje staré ja:
1. Prebúdzanie sa – zaspávanie s mobilným telefónom.
Prvá vec, ktorú videli moje oči po prirodzenom, násilnom prebudení sa ráno – život cudzincov tam vonku odohrávajúci sa na malom kúsku žiarivého skla. Sociálne siete a všetci tí dokonalí ľudia zachytávajúci svoj ešte dokonalejší život plný vzrušenia, dobrodružstva a luxusu. Čítanie noviniek zo sveta napísaných lahodne negatívnym jazykom zanietených žurnalistov. Ráno, nevnímal som seba, svoje pocity, túžby, ráno, neužíval som si prítomnosť, súčasnosť okolo seba, ráno, neviedol som rozhovorov so svojim vnútorným hlasom. Namiesto toho, som sa ponoril do vzdialeného sveta, životov existujúcich na druhom konci sveta, ležiacich mimo moju existenciu, nachádzajúcich sa mimo môj dosah. Rovnako večer. Namiesto analyzovania, vyhodnocovania, plánovania, vďačnosti, namiesto premýšľania nad sebou, blízkym okolím, opäť riešenie cudzincov, udalostí nachádzajúcich sa na druhom konci sveta mimo moju existenciu, mimo môj dosah.
2. Konzumovanie nezdravých jedál.
Na krátky moment to v tele, mysli spôsobí ohňostroj fantastických pocitov, chutí no neskôr nadšenie pominie a nastane totálny opak. Asi tak ako pri všetkých ľahkých životných rozhodnutiach. Často konzumácia na základe impulzov, bez rozmýšľania. Neskôr zmena. Zrazu moja nálada, pocity, emócie – úplne na inej úrovni. Všetok ten cukor v tele, všetky tie umelé, spracované, neprirodzené ingrediencie doslova nahádzané do môjho tela ovplyvňovali to ako vnímam seba, svoje okolie. Spravili zo mňa monštrum. Emocionálne nestabilné, nepriateľské, povrchné monštrum. Nie len vo vnútri, dopad to malo aj na môj zovňajšok. Akné, rôzne kožné problémy, kilá navyše.
3. Neustála kontrola správ, emailov.
Soboty, nedele, sviatky – dni, obdobia, ktoré som nenávidel najviac. Veď, kto by mi už len odpísal na pracovný email napísaný na Vianoce. Veď, kto by mi už len odpísal na správu týkajúcu sa práce odoslanú v sobotu večer. Nikto. Doslova nikto. A aj napriek tomu, nemal som systém, ktorý by mi určoval kedy si skontrolovať nové emaily, správy. Neexistovalo ráno, večer. Neexistoval stanovený čas, počet. Kontroloval som ich v rytme žmurkania očí. Neustanovične opakujúca sa slučka. Priečinok spam, iba ten sa napĺňal v takom rytme aký som vyžadoval od všetkých. Žiaľ, reklamné ponuky, podvody, dedičstvo zo zahraničia neboli tým, čo som očakával.
4. Sociálne siete.
Na začiatku bol to pre mňa nástroj ako zostať v spojení s priateľmi, rodinou. Neskôr sa to stal nástroj na pozorovanie a analyzovanie “ nepriateľov “ tam vonku mimo môjho vlastného sveta. Dôkladne som analyzoval ich život zachytený na fotografiách, videách. Dôkladne som vyhodnocoval ich životné miľníky opísané pomocou viet uložených do statusov. Snažil som sa vyhodnoť ich pokrok v živote, ich úspech a následne som porovnával môj život s ich životmi. Prehrával som. Zatiaľ čo oni vyhrávali, ja som prehrával. Výsledok? Depresia, strata sebavedomia, nespokojnosť so sebou samým a so svojim životom. Taktiež nekonečné konzumovanie nekonečného obsahu.
5. Rozprávanie o svojich cieľoch.
Zvykol som hocikomu hocikde prezrádzať svoje ciele, plány týkajúce sa budúcnosti. Nerozlišoval som komu to hovorím. Kŕmil som okolie svojim veľkými rečami o tom, ako urobím niečo veľké. Výsledok? Pár z nich mi uverilo a spoliehali sa na mňa a na to, že im pomôžem zmeniť niečo v ich živote. Najväčšia časť, považujúca ma Za snílka, blázna stojaceho nohami ďaleko od zemského povrchu. Občas to vyzeralo a aj tak bolo, že pracovali iba ústa. Samé veľké reči a žiadne skutky… Keď som prestal hovoriť o sebe, keď som sa prestal deliť o svoj život dostal som sa do pozície, kedy ma okolie začalo považovať za ducha, tichého, mŕtveho ducha bez života. Vďaka tomu, zistil som, že byť podceňovaný je lepšie než ako byť preceňovaný. Taktiež, zistil som, respektívne vidím určitú nadväznosť na udalosti o ktorých dopredu hovorím druhým. Stalo sa mi to viac krát s podcastom. Napríklad Leoš Mareš. Keď som sa „pochválil“ pár ľuďom v okolí, že s ním budem robiť rozhovor, nakoniec sa rozhovor neuskutočnil.
6. Žitie v minulosti.
Pamätám si na tie obdobia temnoty. Bolestivé, osamelé obdobie. Nespôsobilo mi ho okolie, svet tam vonku. Vinníkom, jediným vinníkom som bol ja sám. Pretože som si okolnosti, udalosti interpretoval spôsobom, ktorý mi spôsoboval bolesť a zároveň som bol až príliš silno a pevne prepojený s minulosťou. Vzťahy, objekty, výhľady, pachy, zvuky. Považoval som ich za niečo, čo tu bude vždy. Naivná predstava, viera. A aj preto, keď sa niečo zmenilo, odišlo, rozpadlo, nastalo temné obdobie počas ktorého som si nedokázal predstaviť budúcnosť. Zabudol som na fakt, že to ako bude vyzerať môj zajtrajší deň, určuje to, čo urobím / neurobím dnes. Rodina, priatelia, bydlisko – ja som si to, ich nevybral dobrovoľne, svojvôľne. Do tohto sveta, na toto miesto ma priviedli rodičia. Ten svet, to miesto, to okolie si vybrali oni na základe ich túžob, okolností. Rozhodol by som sa aj ja tak? Vybral by som si to isté ako oni? Ak nie, tak prečo ten smútok, slzy…
7. Priateľstvo s hocikým.
Čím viac tým lepšie. Kvantita, nie kvalita. Ešte v začiatkoch, prvých dňoch prítomnosti na Facebooku obdržal odo mňa hocikto žiadosť o priateľstvo a rovnako ja som potvrdil žiadosť o priateľstvo hocikomu. Nerobil som rozdieli. Nerobil som výnimky. Chcel som mať, chcel som dosiahnuť najvyšší počet priateľov. Rovnaká stratégia aj vonku v reálnom svete. Chcel som byť s každým za dobre.
Tam, mnoho ďalších negatívnych návykov, starých, aktuálnych… kto vie, jedného dňa uzrú svetlo sveta.
Celá debata | RSS tejto debaty