www.tomasveres.sk

Ako dospievajúci muž plný túžby zapôsobiť na cudzincov tam vonku, hlad po lesklých veciach. Túžba, sny, predstavy o tom ako jedného dňa, ideálne čo najskoršieho dňa si kúpim hlučné, drahé, luxusné a šialene rýchle auto s ktorým budem trhať miestny asfalt. Hlasná hudba, stiahnuté sklá na oknách, rev motora. Nechcel som to pre seba, nechcel som to z lásky. Áno mám rád istým spôsobom autá, no táto túžba, potreba bola kvôli nim. Urobiť dojem na okolie, ukázať im aký úspešný, bohatý som, upozorniť na seba.

Kto by to povedal, ako sa situácia a ja zmením. Nedávno, až po dlhých rokoch som si kúpil oficiálne svoje prvé vlastné auto. Aj keď som v situácií, že by som si mohol kúpiť auto, vysnívané auto z čias dospievania, neurobil som to. Neminul som horibilnú sumu peňazí za dopravný prostriedok, ktorého hlavným poslaním je presun z bodu A do bodu B. Nevybral som si také auto, ktoré by pútalo pozornosť, obdiv, závisť okolia. Zmenil som sa. Zmenil som sa hlavne vo svojom vnútri. Som iný, zrelší, aj keď navonok možno pôsobím rovnako, nezmeneno.

Vybral som si auto, spoľahlivé auto, ktoré ma dopraví z bodu A do bodu B. Vybral som si auto, pomerne lacné auto, aj keď nebol to príjemný pocit vybrať z účtu takú sumu peňazí.

Obyčajné, tiché, nenápadné 18 rokov staré, Japonské auto, ktoré verím, ma bude stáť iba pohonné hmoty a bežnú údržbu. Nič viac. Nemám záujem liať peniaze do čiernej diery menom vlastné auto.

Dlhé roky, obetoval som svoje pohodlie, čas. Jazdil som primárne MHD, vlakom. Miloval som tie momenty, bezstarostne sediaci vo vlaku, v autobuse pri okne pozorujúc okolitý svet tam vonku za tenkou vrstvou skla. Žiadne starosti, zodpovednosť, žiadne povinnosti. Bolo príjemné vypnúť, nechať na pár momentov zodpovednosť v rukách druhých ľudí. Ba čo viac, dalo mi to slobodu, uvoľnilo mi to ruky vďaka čomu som mohol nečinné sedenie využiť na čítanie kníh, písanie, pracovanie, premýšľanie.

Občas, myšlienky, vnútorné rozhovory, či to stojí za to. Cesta, ktorá by mi trvala autom 2 hodiny mi trvala vlakom 6 hodín. V tom lepšom prípade ak vlak nemeškal.

Odkladal som kúpu auta. Predstavoval som si rôzne scenáre. Čo ak sa mi auto niekde pokazí a ja budem musieť niekomu zavolať aby mi pomohol. Ja nechcem byť nikomu na obtiaž, nechcem nikoho obťažovať mojimi problémami. Čo ak sa mi niečo drahé pokazí a ja budem musieť dávať množstvo peňazí za opravu pasív na miesto toho aby som tieto peniaze investoval do aktív. Čo ak nebudem mať kde zaparkovať, čo ak …

Proste vyhovovala mi tá bezstarostnosť spojená s cestovaním verejnou dopravou. Porucha na vozidle, parkovanie, dopravné obmedzenia, nehoda, pokuty – nič z toho ma nijako nemohlo obmedziť, zaťažiť – mohlo ma to maximálne stáť čas. Čas spojený s čakaním, meškaním. A aj tento čas by som mohol využiť produktívne prácou na svojich veciach, emailoch, podcaste, knihách…

Nuž, okolnosti ma prinútili prijať ďalšiu zodpovednosť. Stať sa majiteľom auta. Áno, tá úspora času, pohodlie je značné. Avšak tie výdavky spojené s vlastníctvom auta, v mojom prípade zatiaľ našťastie len pohonné hmoty sú šialené. Aktuálne, dochádzať do práce vlakom/ MHD je každý mesiac o 150 eur lacnejšie než ako vlastným autom. Nemôžem to akceptovať. Nie som v situácií aby som si spokojne povedal: nevadí, tých 150 EUR mi za to stojí. Hľadám riešenia, cesty ako ušetriť. Veď 150 EUR každý mesiac je šialená suma peňazí. Suma peňazí, za ktorú si môžem dopriať dovolenku, ktorú som nikdy nemal, wellness, kvalitnejšiu stravu, vzdelanie, kúpu ETF/ akcií, podporu charity, rodiny.

Radšej si privstanem o 1 hodinu skôr, sadnem do vlaku v ktorom môžem pracovať na svojich veciach, vrátim sa domov o 1 hodinu neskôr než aby som mal každý rok vyhodiť do vetra 1800 EUR, čo je za 10 rokov 18 000 EUR. Áno, keď príde ten čas, že budem potrebovat byť doma o 1 hodinu skôr uskutočním zmeny.

Ak by som žil v nejakom veľkom meste ako Bratislava, nepotreboval by som vlastniť auto. Je to luxus. MHD jazdí pravidelne v krátkych intervaloch. Čakať v kolónach, riešiť servis, parkovanie, poistku, dávať pozor na správanie druhých vodičov, jazdiť v zlých podmienkach, spoliehať sa na to, či auto dnes naštartuje, alebo nie … Na čo „investovať“ peniaze do auta, ktoré ma dopraví do práce zabezpečujúcej mi určitý, obmedzený zdroj príjmu, keď na miesto toho môžem rovnakú sumu peňazí investovať do seba, do niečoho, čo mi zabezpečí neobmedzený zdroj príjmu.

Na rozdiel od detstva, nehanbím sa za to v čom jazdím. Som hrdý na seba, som rád za to, aké rozhodnutie som urobil. Mohol som si dopriať niečo lepšie, novšie, krajšie. Avšak na čo? Zmenilo by to nejako môj život, život ľudí okolo mňa? Rozhodne nie.

BMW, Audi, Gčkový Mercedes, v minulosti som sa v nich videl. Vyzerajú pekne, môj život by vďaka nim vyzeral v očiach druhých ľudí pekne. Nuž, nepotrebujem, aby môj život tam na povrchu vyzeral pekne. Neinklinujem k povrchnému životu.
Tak ako som radšej vlastníkom akcií spoločnosti Apple než vlastníkom najnovšieho Iphone, som aj radšej vlastníkom akcií spoločnosti Tesla, než vozidiel Tesla. I keď z dlhodobého hľadiska by úspora na pohonných hmotách mala pre mňa možno zmysel / význam.

Viac na www.tomasveres.sk